A zrazu chcem a nemôžem, lebo každý deň sa nedá usmievať, keď sa ostatní mračia až sa im robia vrásky nad obočím. Pri tejto myšlienke sa mi zvráskavela celá tvár.
Išli sme na bicykloch asi 30 kilometrov. Predo mnou neznáme, za mnou okukané. Naľavo včelíny, napravo zorané polia. Hit sezóny je žltá, zelená a pôdová farba. Vraj v iných krajinách takéto čosi nevidieť.
Autá mi víria v očiach prach a vlasy pod helmou dýchajú šedé výpary. Asi to bude zo závisti. Každý nám závidí. To, že namiesto klímy dýcham miestami čerstvý vzduch a že slnko mi hreje na tvár a opaľuje ma, nepraží na mňa iba neefektne, cez okno. Tlieskam si s listami stromov pri ceste a do rytmu ich šuchotania plieskam po vlastnom „volante". Opustení kamionisti trúbia a usmievajú sa do spätného zrkadla a možno im jeden úsmev rozjasní deň, ktorý musia stráviť iba šoférovaním.
Dediny, cez ktoré prechádzame sú pomerne malinké a o ich existencii mnohí možno netušia. Názvy, rôzne odvodeniny- Modrovka, Lúka, Hrádok, Hôrka, Kočovce, Rakoľuby...
Toľko ticha, ľudia nikde...
U nás, v meste, by ma vytlačili z chodníka a hodili na cestu. Týmito dedinami som prešla bez toho, aby si ma niekto všimol. Všetci sú vnútri?
Schovaný, neschovaný...išla som, ale nikoho nenašla.
V tom tichu, bicykel bol ako kamión. Hukotom sme spolu preleteli.